Keďže už vieme PREČO (časť prvá), mali by sme zistiť aj AKO správne formulovať vetu ukončenú otáznikom, aby sme dosiahli adekvátnu odpoveď. A to nielen preto, aby sme sa zakaždým dozvedeli viac my sami, ale aj kvôli tomu, aby sme tieto princípy vsugerovali ľuďom okolo nás, čím zvýšime všeobecné vzdelanie. Navyše ironickým bonusom tohto článku bude, keď začnete opravovať otázky vašich učiteľov.

Vyhnutie sa neproduktívnym otázkam

Za žiadnych okolností nikdy neklaďte absolútne zbytočné otázky. Ich jediným výsledkom je to, že myslenie vpred vôbec neposunú, dokonca ho dokážu obmedziť, oslabiť alebo ho úplne odstaviť. Príklady takýchto neproduktívnych otázok:

• hlúpe otázky

Tieto otázky sú neuvážené a robia primitívnejším niečo, čo je citovo alebo rozumovo zložité.

No uznajte, aký má asi zmysel pýtať sa dieťaťa, ktorému nedávno zomrela matka: „Ako sa cítiš?“

Predtým, ako svoju otázku položíte, spýtajte sa najskôr sami seba,
či chcete poznať odpoveď, či niekam (a kam) smeruje a najmä,
či má nejaký zmysel a dokáže vás posunúť ďalej.

• príliš zložité otázky

Náročné, rozsiahle, abstraktné. Všetkého veľa škodí a pri kladení otázok predovšetkým tieto tri prídavné mená. Nie, nechcem tým povedať, aby ste nekládli otázky takéhoto typu, práve naopak. Skôr vás vystríham pred technikou.

Predstavte si vašu reakciu, keď vás náhle zastavia na ulici s otázkou: „Čo je zmyslom vášho života?“ Osobne by sa mi, napríklad, odpovedalo ľahšie na otázku „Čo vás robí šťastnou?“ a postupne by som sa snažila vyskladať celkový zmysel.

Alebo iný príklad: učiteľ príde do triedy a spýta sa: „Prečo máme znečistené životné prostredie?“ Ak by bola trieda postavená na obraz štúdia talentovej súťaže, schopnosť kladenia otázok tohto pedagóga by som okamžite vypípala všetkými tými červenými X-kami naraz.
Samozrejme, že na takúto otázku mu nikto neodpovie, žiaci sú zaskočení a nemajú čas na premýšľanie. Podľa motta: „Na blbú otázku, blbú odpoveď“, by som sa nečudovala, keby niekto dokonca povedal: „Lebo ho znečisťujeme.“, ale to by nebol ten najlepší príklad. Lepšie by bolo začať debatu na tému ako ho znečisťujeme my sami a následne ju rozvíjať.

 Rozložte si otázky na menšie časti, vytvorte kontext
a postupujte od známeho k neznámemu.
Dozviete sa tak viac informácií, lepšie ich pochopíte
a môžete reagovať na viacero podnetov.
Navyše tým odbremeníte človeka, ktorý vám odpovedá
a je schopný vyprodukovať kvalitnejšiu odpoveď.

Okrem toho by som rada pripomenula, že nemá veľký význam pýtať sa, ak vieme, že sa nám nedostane poriadnej odpovede, inými slovami – nebudem sa pýtať dvojročného dieťaťa na štiepenie atómov.

• príliš ohraničené, úzke otázky

Samozrejme, musíme prihliadať aj na druhú stranu mince. Už sme vyrástli z obdobia, kedy sme sa museli pýtať: „Čo je tamto a čo je toto?“

Keď niekto kladie takéto otázky, ide vlastne o hádanie, na čo myslí, pričom naše myslenie môže byť (a vo väčšine prípadov aj je) absolútne odlišné a práve v tom momente nám behajú hlavou iné myšlienky, ktoré sú zamerané na iné vlastnosti danej veci.

Tieto otázky môžu byť buď príliš ľahké: „Ako sa volá myš z rozprávky Tom a Jerry?“ alebo priťažké: učiteľ sa spýta: „Čo je žaba?“
Otázka je postavená priveľmi široko, no odpoveď je „priúzka“, pretože učiteľ myslí na konkrétne slovo. V takýchto prípadoch, ak sa aj snaživý žiak snaží odpovedať a triafa do čierneho „zviera, živočích, dospelá žubrienka…“, žiadna z odpovedí nie je akceptovaná a učiteľ si následne odpovedá sám: „o-oboj-obojži-obojživelník!“. Správna otázka teda znie: „Do akej triedy patrí žaba?“

Vždy jasne stanovme otázku a pýtajme sa na to,
čo chceme skutočne počuť.
Neplytvajme zbytočnými otázkami,
ktorých odpoveď je všetkým jasná.

Umenie klásť otázky ( Ako sa správne pýtať )

Skutočnosti opäť aplikovateľné v škole ako i v skutočnom živote: učitelia kladú priveľa uzavrených otázok nižšej úrovne (zamerané na poznatky, porozumenie a aplikáciu) a takmer žiadne otázky vyššej úrovne (zamerané na analýzu, syntézu, hodnotenie a tvorivosť).

V učení možno dosiahnuť lepšie výsledky týmto postupom:

• dávať menej otázok, ktoré sú lepšie (2-3 premyslené otázky sú lepšie ako 10 nepremyslených – dbajme na kvalitu, nie na kvantitu)
• vyžadovať lepšie odpovede (menej otázok = viac času na vyžiadanie kvalitnejších odpovedí a premýšľanie)
• povzbudzovať k viacerým otázkam (schopnosť pýtať sa je jedným z kľúčov k úspešnému učeniu a získava sa cvikom, preto treba docieliť, aby bol o tému dostatočný záujem natoľko, aby sa ostatní snažili získať informácie)

 Forma otázky

Jedným zo znakov dobrej otázky je to, že sa vyhýba prostým odpovediam „áno“ alebo „nie“.

Príklad: keď chce učiteľ po teste skutočne konštruktívnu odpoveď, tak sa triedy nespýta: „Ste spokojní s tým, ako ste to vypracovali?“. Skôr by som uprednostnila otázku: „Čo myslíte, ako to dopadlo?“

Niekoľko príkladov otázok s otvoreným koncom, ktoré vedú k premýšľaniu:

• Čo si myslíš?
• Ako to vieš?
• Prečo si to myslíš?
• Máš na to dôvod? Ako si môžeš byť istý?
• Je to tak vždy?
• Existuje ešte nejaký iný dôvod/spôsob/možnosť?
• A čo ak…? A čo ak nie…?
• Kde ešte nájdeme iný príklad?
• Čo myslíš, že sa stane teraz?

Dobrá otázka vyvolá nepokoj v mysli. Provokuje k premýšľaniu, k hľadaniu vysvetlenia. Bývajú neľahké, málokedy sú založené na istote a vyžadujú uváženú odpoveď s otvoreným koncom. Sú produktívne, pretože vytvárajú niečo nové.

Príklady:

• usudzovanie: Môže byť niekto oprávnený klamať/kradnúť/zabiť?
• porovnávanie: Čím sú si podobné tieto dva predmety/obrázky/texty/činy? Čím sa od seba odlišujú?
• hodnotenie: Ktorý z týchto obrázkov/textov/predmetov/činov… je lepší? Prečo?

Súčasťou dobrej otázky je dopriať odpovedajúcemu dostatok času na premyslenie a uváženú odpoveď.

Ak máš vo svojom okolí niekoho, kto sa nevie správne pýtať, pošli mu tento článok a nezabudni nechať LIKE