Keďže momentálne som študent prvého ročníka gymnázia, pred pár mesiacmi sa aj predo mnou ocitla otázka výberu školy. A okrem nej ešte milión ďalších. Z jednej vždy vyplynula ďalšia.

Mal som síce čas na rozhodovanie, no rozhodovanie bolo ťažké. Musel som brať ohľad na to, čím by som sa chcel zaoberať v budúcnosti, a to nebolo ľahké, keďže sa venujem viacerým koníčkom naraz. No i keď som vylúčil viaceré možnosti, stále ich bolo veľa. Preto som začal zvažovať gymnázium, keďže tak či tak som chcel pokračovať ďalej, na vysokej škole.

„Dúfam, že budem študentom až do konca života.“

Anton Pavlovič Čechov

Tento citát ma inšpiroval práve k napísaniu tohto článku, v ktorom opíšem ako som si vybral strednú školu.

Testovanie 9

Keďže 90% výsledok z Testovania 9 ma z oboch predmetov obišiel o jednu

otázku, naskytol sa ďalší problém. Prijímacie skúšky. Musel som ich absolvovať na oboch školách. Keďže som prešiel viacerými dňami otvorených dverí na mnohých školách, zaujala ma obchodná akadémia, ktorú som si vybral ako druhú strednú školu. Na obe skúšky som prichádzal s pocitom, že ich zvládnem. Učivom ani náročnosťou neboli zložité. Mal som z nich dobrý pocit. Po skončení ma čakalo najhorších pár dní. Dni čakania. Asi po týždni som dostal rozhodnutie z obchodnej akadémie. „Prijatý“, svietilo veľkým hrubým písmom na liste. Síce som sa potešil, že ma vzali minimálne na jednu školu, ale nebolo to to pravé, čo som očakával, pretože prednejšie pre mňa bolo gymnázium. Musel som vyčkávať ďalej. Asi po ďalších troch dňoch som sa dočkal aj listu z gymnázia.

„Neprijatý“ bol ten najhorší sen, aký som si kedy vedel predstaviť. Až keď som sa spamätal, zistil som, že môj sen sa rozplynul. Moje pocity boli medzi hnevom a sklamaním zo samého seba. No bola tu ešte alternatíva. Keďže už rok trpím chorobou Diabetes Mellitus, som tým pádom aj ŤZP (ťažko zdravotne postihnutý), a tiež mám iba jedného rodiča. Tieto dve negatíva dokázali vykúzliť jedno pozitívum – možné prijatie na gymnázium. Hneď, na ďalší deň, sme s mamou spísali odvolanie proti rozhodnutiu riaditeľstva, priložili potrebné dokumenty a zaslali do školy. Asi o týždeň maminu čakal telefonát s predvolaním do školy. Tam jej oznámili, že sa práve uvoľnilo jedno miesto a rozhodli sa prijať mňa. Keď mi túto správu oznámila, bola asi najkrajšia v mojom živote doposiaľ. Neskôr sa uvoľňovali aj ďalšie miesta, na ktoré prijali iných študentov, mojich terajších spolužiakov.

Ako som začal používať techniky rýchleho učenia?

Teraz, hoci túto školu navštevujem iba krátku dobu, metódy myšlienkových máp alebo pamäťových palácov som zaradil hneď od začiatku a osvedčili sa. Prednostne ich používam na predmetoch, ktorých učenie príliš v láske nemám.

Ako príklad uvediem dejepis. Pamätám si, ako som len donedávna strávil nad týmto zošitom dlhé chvíle „biflenia.“ Samozrejme, pomohlo mi to na jeden, dva týždne, no keď prišiel test z tematického celku alebo nedajbože koncoročný test, tieto informácie mi boli na nič. Presnejšie, žiadne informácie som už nemal, pretože pri mechanickom učení si učivo zapamätám naozaj iba na krátku dobu.

Avšak, keď som začal s metódami rýchleho a hravého učenia, na ďalšej hodine som z odpovede vyfasoval jednotku. Bezchybná odpoveď. Dokonca aj pri tematickom teste som si pamätal všetko detailne.
A teraz presnejšie. Konkrétne pri dejepise využívam zvyčajne pamäťové mapy. Ale ako ich tvorím?

Ako hlavný bod si vyznačím uprostred názov učiva. Od neho sa odvíjajú základné pojmy alebo podnadpisy, z ktorých odvodzujem ďalšie trebárs roky alebo udalosti, ktoré nastali. Roky si zapamätám jednoduchou súvislosťou s inou situáciou. Jednoduchú ukážku uvediem pri roku 1973. Viem, že v tomto roku sa narodila moja obľúbená filmová postava, a tak si to s ňou spojím a rok mám zakorenený v hlave. Podobne postupujem aj pri iných udalostiach. V skratke povedané, už iba pri tvorbe tejto pamäťovej mapy si zapisujem do mozgu veľa informácii,  a keď si ju párkrát prejdem, učivo viem na sto percent. Ale predsa nezabúdajme na známe slovenské príslovie – Opakovanie je matkou múdrosti. –

A tak chcem poukázať na to, že nie je podstatné, ako vám to zariadi povedzme osud. Treba si ísť za svojim snom a bojovať zaň. Veď predsa, keď niečo chceme, dokážeme to.

Tento článok nemusí byť dobrý iba pri výbere strednej školy. Môže pomôcť i pri výbere vysokej školy či dokonca zamestnania. Treba sa iba zamyslieť a mnoho z nás sa v ňom nájde.

František Arendáč

Facebook