3 komentáre

  1. lea
    lea at |

    Ahoj, tvoj blog som objavila len nedavno,ked som hladala sposob ako sa lepsie naucit jazyky:pr: francuztinu a anj,ale aj ine,napr nemcinu, z kt neviem este ani slovo. zaujal ma, lebo vazne nie som rozhovorena v cudzich jazykoch a uvedomujem si,ze su potrebne a chcem sa teda v nich zdokonalit
    v casti,kde hovoris o sebavedomi, hlavne tvoj pribeh,je podobny mojmu az na to, ze ja som presla az do takej fazy ze ked si chcem nieco dokazat, necham to tak,lebo si poviem ze sa mi to aj tak nepodari a ze nemam na nic talent,nic mi nejde a preco by som to nakoniec robila,ked je takmer iste ze neuspejem. a je to dost otravne,lebo vela veci chcem spravit,dokazat ale neurobim to ,lebo sa bojim zlyhania…a aj ked no nakoniec skusim, potvrdia sa moje obavy, ze sa mi to nepodari a vacsinou ,asi v 99,99percentach sa to nepodari tak aby som bola spokojna…a musim povedat, ze ten tvoj tip s tymi vitazstvami pocas 5 rokov sa mi zda velmi tazky,lebo vidim skoro len same prehry
    co na to hovoris?
    dik za odpoved

    Reply
  2. Maru
    Maru at |

    Milá Lea,

    tiež som mala a mám s neúspechmi problém. Mrzuté je, že človek si z toho opájania sa neúspechmi dokáže spraviť takmer až závislosť alebo fetiš- aspoň z toho, čo som videla a zažila.
    Neúspech je nie len nedeliteľnou súčasťou života, ale hlavne základným predpokladom pre úspech. Každým jedným neúspechom sa učíš, dostávaš spätnú väzbu a šancu sa zlepšovať… A tak by to malo chápať každé dieťa, každý človek…

    Len v našej extrémne úspešnej kultúre sa tomuto postoju človek neučí, čo mi príde ako zásadná chyba- je to tak trochu prehnité, keď už malé deti v škole (mňa vrátane) sú hnané do toho, aby podávali výkon (úspech) a od neho si odvodzovali vlastnú hodnotu. V konečnom dôsledku sa učíme 13 rokov pre pár stovák jednotiek- a čo z toho zostáva v hlave alebo pre život? Pramálo…

    Späť k mojej myšlienke- bolo to pre mňa zásadné uvedomenie, že potrebujem byť neúspešná, aby som bola stále lepšia,aby som sa naučila novým veciam, a tiež ešte, že nemôžem na seba pliesť príliš tvrdý bič -ten by ma nikam nedostal. Je moc dôležité dupnúť si sama pred sebou a povedať si, že sa odteraz odmeníš za každý aj malinký úspech- iná cesta z toho začarovaného kruhu podľa mňa nevedie- len ho pretnúť a vytvoriť niečo nové, krajšie a zdravšie…

    Trochu som sa rozvášnila. 😀 Tak končím tieto litánie, ale na záver chcem dodať, že je to v prvom rade beh na dlhú trať a plný návratov do starého myslenia (lebo staré je overené a veľmi pohodlné)… A tak bežím -každý deň zase znovu. Veľa síl do Tvojho behu!

    Reply

Pridaj Komentár

CommentLuv badge