Prijímaš všetko čo sa ti povie ako samozrejmosť alebo sa pozastavíš nad tým, čo bolo povedané?

Pod nátlakom akých argumentov si ochotný informáciám uveriť?

Stačí ti povedať pár vedeckých slovíčok, odvolať sa na autoritu a prikývneš hlavou?

Veta: „Však som to videl/počul/cítil na vlastné oči/uši/kožu.“ ti stačí ako dobrý argument?

Započuješ v správach: „Vedci z X prišli na to, že Y robí toto a preto by ste mali Z …“ a zajtra to rozprávaš kamarátom?

„Americkí vedci najnovšie prišli na to, že ľudia uveria všetkému, na čo americkí vedci prišli.“

 

Čo je to vlastne kritické myslenie a na čo je dobré? 

Dalo by sa prirovnať k imaginárnemu nástroju, ktorý nosíš neustále so sebou. Je to meradlo, podľa ktorého vyhodnocuješ kvalitu informácií, ktoré sa k tebe dostávajú. Čím si viac vzdelaný, tým lepšie meradlo máš a lepšie dokážeš vyhodnotiť informácie. Teoreticky oddeľuješ informačný odpad od kvalitných informácií na základe tohto nástroja.

Ale počkať, naozaj to tak robíš? Máš pri sebe tie správne nástroje alebo nevieš oddeliť špinu od pokladu? Nedostatok kritického myslenia môže človeka dostať do problémov. Môže mu spôsobiť zdravotné ťažkosti, či môže viesť až k smrti. To sú extrémne príklady. Väčšinou ťa len dovedie na zlé chodníčky alebo ti úplne pomúti rozum. Je ťažké sa z toho dostať, ak by si položil život za tie nezmysly, ktorými ťa niekto nakŕmil.

https://www.youtube.com/watch?v=Xtx6GXSyIwQ

 

Človek by sa mal odvolávať na fakty a mal by vedieť preukázať svoje tvrdenie. Uvediem ti pár najčastejšich argumentov, ktoré by si mal rozoznať a nebrať ich ako relevantné:

Argument z neznalosti. 

Veľmi obľúbený a často používaný. Charakterizuje ho veta typu: „Neviem čo to môže byť/neviem to vysvetliť, musí to byť XY…“ Ak niečo tvrdíš, malo by to byť podoprené faktami. Vymýšľať si vlastné závery, len preto, že nevieš čo to môže byť je nezmyselný argument. Vždy je rozumnejšie povedať neviem a bodka. Vyhneš sa často chybnému a zavádzajúcemu interpretovaniu.

 

Argument z autority.

„Povedal to XY, on je odborník na…“ Argument, ktorý sa odvoláva viac na autoritu ako na fakty nie je príliš dôveryhodný. Ak niečo vysloví autorita, neznamená to automaticky pravdu. Vyslovil to človek a človek je tvor omylný.

 

Útok na osobu.

„Kto si ty, že sa opovažuješ tvrdiť XY? Však si len…“ Niekto ťa napadne za tvoj názor, no útočí priamo tvoju osobu, nie na argument. Nie je dôležité kto vyslovil argument, ale priamo obsah tvrdenia.

 

Bremeno dokazovania.

„XY existuje.“ Neverím ti, dokáž to.“ „Nie ty dokáž, že neexistuje.“ Vždy dokazuje ten, kto niečo tvrdí. Ten kto neverí, nemusí dokazovať nič. Iné to je v prípade, ak by si povedal, že: „XY neexistuje.“ Vtedy už aj ty niečo tvrdíš. V tom prípade by sme ste mali obaja svoje tvrdenie dokázať. Samozrejme, že pravdu bude mať len jeden.

 

At populum.

Ak sa niekto odvoláva na to, koľko ľudí danej informácií verí. Množstvo ľudí ktoré informácií uverilo nič na dôvere nepridáva. Opäť, potrebné sú fakty.

 

 

Očité svedectvo.

Ľudské zmysly sa dajú veľmi ľahko oklamať. To čo si myslíš, že si videl (počul) môže byť ďaleko od pravdy. Optické ilúzie dokazujú, že  očité svedectvo je jedno z najmenej dôveryhodných.

 

Ústne podanie

Svedectvá získané ústnym podaním bývajú plné chýb. Len si spomeň na hru hluchý telefón. Spolu s očitým svedectvom majú veľmi nízku hodnotu.

 

Vnútorné pocity.

„Ja to cítim, isto to bude tak.“ Má ľudská intuícia takú moc, akú jej pripisujeme? Človek je ľahko ovplyvniteľný, preto vnútorné pocity nie sú zdrojom dobrých informácií. Odvolávajú sa na dojem, nie na fakt. Veci sa dejú podľa štatistických pravdepodobností. Občas to bude v súlade s tvojimi pocitom, občas nie. Nepripisuj im žiadnu moc.

 

GIGO.

Garbage in- garbage out. (Odpad dnu – odpad von). Ak sa argument zakladá na chybnom predpoklade, výsledný záver bude taktiež pravdepodobne chybný, aj keď úvaha bude brilantná.

 

Pár ľudských omylov na záver.

Ľudia často pripisujú veciam väčší význam, ako v skutočnosti majú. Majú tendenciu spájať si dve nezávislé udalosti,  ktoré sa už stali.

„Videl som čiernu mačku ako prebehla cez cestu. O pár hodín na to sa mi stalo XY.“ alebo „Akurát som sa rozprával o osobe XY, o päť sekúnd na to som ju zbadal. Toto už nemôže byť náhoda.“

Na tomto princípe funguje väčšina povier a ľudských výmyslov. Spájaš si udalostí do súvislosti až po tom, čo sa stali. Stále sa niečo deje, keď budeš hľadať takéto súvislosti, ver mi, nájdeš ich všade.

Smutnou pravdou je, že do svojej štatistiky nepočítaš aj tie prípady, keď sa nestalo nič. Vtedy by ti vyšlo, že sa nič zvláštne nedeje. Keď sa ti v živote začnú často diať veci, ktoré si konkrétne dopredu predpovedal, potom sa tým môžeš začať zaoberať.

Sebapotvrdzovanie

Podobný prípad – ľudia majú sklon k sebautvrdzovaniu. Nemáš záujem počuť argumenty proti tvojej teórií alebo ich berieš automaticky ako irelevantné. Zaujímaš sa len o to, čomu veríš a neustále sa snažíš si to potvrdiť. Dá sa to opísať ako hľadanie podpory pre tvrdenia a informácie, ktoré už máš. Ak nikdy neprehodnotíš protiargumenty, možno sa nikdy nezbavíš chybnej teórie.

 Backfire effect

Posledná vec o ktorej sa zmienim je backfire effect. Je to vysvetlenie, prečo je ťažké sa zbaviť omylov, ktoré som popísal vyššie. Človek sa začne stotožňovať s vecami, ktorým uverí a začne ich brániť ako vlastnú identitu. Každá informácia, ktorá nesedí s tvojim pohľadom na svet ťa „zabolí“ a veľmi nerád ju prijímeš.

Kľúčom ako sa vyhnúť tomuto efektu, je dobre kriticky zhodnotiť informácie už na začiatku, keď sa k tebe dostanú. Inak sa zamotáš vo vlastnej nevedomosti a veľmi ťa bude mrzieť, ak ti niekto ukáže, že nemáš pravdu.

 

Skús sa teraz zamyslieť nad tým, koľkým sebaklamom si už podľahol alebo v koľkých možno práve žiješ. Ak sa ich chceš zbaviť, skús pátrať po relevantných faktoch alebo aspoň buď kritický aj ku svojim myšlienkam. Možno sa zbavíš tých chybných.

 

Ak ťa zaujíma viac o tejto téme, určite nevynechaj túto brožúru, ktorá inšpirovala aj mňa:

http://www.pouzimerozum.sk/wp-content/uploads/Kriticke-myslenie-do-vrecka-PDF.pdf

 

Prajem pekný deň plný kritického myslenia.

Pavol Džama