Tento článok je o tom ako som prekonal svoj strach, a tiež o bojazlivom chlapcovi, ktorý našiel svoje útočisko na mieste ktorého sa najviac na okolí bál. Porozprávam ti 2 príbehy. Ako som si zdvihol svoju mladú hrdosť a ako som nedávno cielene prekonal samého seba.
Rozhodol som sa ti ukázať časť so svojho života, pretože verím, že tým dobrým ľuďom s čistým úmyslom to pomôže pochopiť, že nie sú na svojej ceste sami, že sú tu aj iní, ktorí veria vo svoje sny a krajší zajtrajšok.
Prvý príbeh je o tom ako sa mi v detstve podarilo prekonať svoj strach
Mal som 11rokov. Bolo asi 11 hodín večer a ja som nemohol zaspať. Ako každý večer predtým som spával otočený k stene, prikrytý paplónom až po vlasy. Žeby som sa bál tých ohavných bytostí, ktoré by som mohol zazrieť stáť vo dverách a vidieť v okne? Žeby som sa bál tých hororových čiernych očí s čiernou postavou? Každopádne som spával sám a bol som jedináčik.
V ten deň som sa nepekne pohádal s mamou, dostál som pár výchovných. Oco bol na nočnej. Pokojne si ležím. Som prikrytý až po vlasy, otvorím oči a zazriem pavúka, čierneho a veľkého ako moja dlaň. Bleskurýchle som bežal do izby za mamou, no tá mala na mňa taký hnev, že som dostal len ďalší náklad nervozity. A tak som sa musel so svojím strachom poprať sám. Na ľavo ma strašili čierne oči ohavných bytostí a napravo čierny pavúk. Nebolo horšej kombinácie, čo ma mohlo stretnúť. Tak, ležím vystretý na posteli, pod paplónom a rozmýšľam čo ďalej.
Uvažoval som dlho, no pod paplónom sa nedalo dýchať a k tomu som bol ešte nepríjemne spotený. Je rozhodnuté, otočil som sa k dverám a oknu. Nadvihol som mierne paplón a vykukol s hlavou von. Samozrejme že som tam žiadne postavy ani ohavné bytosti nevidel, pretože existovali len v mojej hlave. Po nejakom čase som si na tie dvere a okno zvykol a tie myšlienky o čiernych očiach ma nakoniec prešli. K stene som sa otočiť stále bál, no prišiel čas, kedy som pochopil, že tak, ako sa nemusím báť ani ohavných bytostí v okne, tak sa nemusím báť ani pavúkov. Vtedy, keď sa tá udalosť stala, som bol ešte dieťa, no pozitívne následky trvajú dodnes.
Ako to môžeš využiť ty?
- Odhodlaj sa. Jednoducho to sprav a nerozmýšľať nad tým pridlho. Otoč sa k svojim dverám či oknu, vykukni spod paplóna a urob to čo najrýchlejšie aby to bolo už za tebou.
- Nájdi niečo, čoho sa bojíš ešte viac a následne odbúraj strach tým väčším strachom.
Druhý príbeh sa odohral pred pár rokmi, keď som sa začal zaujímať o osobnostný rozvoj
K osobnostnému rozvoju patrí aj odbúranie svojho strachu. Počas prebiehania tohto príbehu som mal ešte dievča. Prvú priateľku, s ktorou som zažil skutočnú a dá sa povedať skoro prvú slasť v posteli. Bolo to dievča mojich snov, no aspoň vtedy som to tak bral. Prekonanie môjho strachu z cintorína, malo viac príčin, no jedna je aj tá, že som ako priateľ, ktorý mal chrániť svoje dievča, raz neurobil, to čo som od seba očakával a čo si myslím, by každý správny chlap urobil. Bol som motivovaný strachom z toho, že o svoje dievča prídem, pokiaľ sa nestanem chlapom.
Bál som sa cintorína a domu smútku, poprípade toho, čo za ducha by ma tam v noci mohlo postretnúť. No motivovaný negatívnou udalosťou s už teraz bývalou priateľkou, ktorú som zažil, som mal túžbu si niečo dokázať. Na cintoríne nesvietili svetlá vonku bolo mierne pod mrakom a mesiac bol asi v prvej štvrti. Nakoniec som sa odhodlal. Začal som s opusteným obecným úradom o pol 12 v noci.. Nazeral, nakukoval som do každého tmavého okna, či tam náhodou nejakú postavu alebo tvár neuvidím. O chvíľu som prešiel som na cintorín. Tam som začal domom smútku.
Pozeral som do každého jedného okna, no zazrel som akurát len posteľ, na ktorej sa odpočívajú mŕtvi. Nuž nič, pokračoval som zosratý ďalej k hrobom. Prechádzal som sa pomedzi hrobmi so zimomriavkami na chrbte až som došiel k hrobu svojich prarodičov. Tam som si chvíľku postál a snažil sa upokojiť. Cestou domov som zopakoval pozeranie do okien Domu Smútku. O týždeň som to chcel zopakovať. No neodvážil som sa na cintorín vstúpiť.
Odhodlal som sa až o niekoľko týždňov. Zopakoval cestu k hrobom .Teraz mám cintoríne svoje útočisko, a pri hroboch svojich prarodičov trávim ťažké životné chvíle.
Ako to môžeš využiť?
- Zaveď si zošit, na báze buď denníka alebo knihy snov. Ja mám aj knihu snov aj denník. Do denníka si píšem, svoje myšlienky, pocity. Kniha snov (zošit s tvrdým obalom) je zameraný na poznávanie seba samého. Je to trvalejšie, kde sa mi myšlienky toľko nemenia. Mám v nej zapísané svoje silné a slabé stránky, mám tam vypísané, čoho sa bojím, mám tam vylepené obrázky toho, čo chcem dosiahnuť. Svoje sny, ciele. Je to pre mňa také malé útočisko, kde keď doň vstúpim ,tak sa stále cítim dobre. O knihe snov sa môžete viac dozvedieť na stránke http://www.pozitivnemyslenie.sk/.
- Začni riešiť či už svoje sny, alebo strachy jeden za druhým, pekne po poriadku
- Čítaj, zaujímaj sa, googli, pýtaj sa ľudí, ktorý sa už zbavili podobného strachu ako je ten tvoj.
- Nájdi niečo o čo môžeš prísť, pokiaľ svoj strach neodstránim
- Začni konať, bez akcie niet reakcie.
Je to ako butterfly efekt. Keby sa nestala určitá udalosť s mojou bývalkou, nezačal by som googliť. Keby som nezačal googliť, nezaviedol by som si knihu snov. Keby som si nezaviedol knihu snov, nešiel by som na cintorín. Keby som nešiel na cintorín, bojím sa tam stúpiť v noci dodnes. A nezabúdaj že
„Kdo jde po stejné ceste, musí dojít do stejného cíle”
Ak sa ti článok páčil, odporuč ho svojim známym jeho zdieľaním, nikdy nevieš komu sa vďaka tomu podarí prekonať svoj strach.