Oznamková dilema
Nie je to tak dávno, čo sme ako budúci maturanti hlasovali za konečnú podobu nášho oznamka – malej kartičky, ktorá by nás mala charakterizovať ako originálny 28-členný celok. Ako to iste poznáte, staré známe 100 ľudí – 100 chutí nezostalo ani pred prahom našej triedy a v celej paráde sa ukázalo na dohadovaní sa o podobu tak potrebnej papierovej vecičky. Každý mal svoju predstavu – niekto ju bojovne presadzoval, iní si ju radšej nechal pre seba.
Každopádne, pri poslednom (teda, mysleli sme, že to bolo posledné) hlasovaní sa „zopár“ spolužiakov rozhodlo, že sa prikloní k názoru väčšiny. Veď predsa načo vyvolávať oheň na streche, dobre urobili, poviete si. Ale na druhej strane, svoje návrhy buď nikomu neukázali, alebo (čo čisto subjektívne považujem za oveľa horšie) im to bolo jedno. Prispôsobili sa tomu, čo bolo v záujme väčšiny. Tak vážení, toto je konformita!
Konformita v praxi
Ocitli ste sa niekedy v situácii, kedy ste si jednoducho povedali: veď mne na tom v podstate nezáleží, ja sa prispôsobím..? Konformita, alebo podliehanie skupinovému tlaku, je v súčasnosti rozšírená všade, no najviac ju cítime práve v škole či medzi priateľmi. A týka sa to naozaj širokého spektra situácií – od „nevinného“ hlasovania o podobe maturitného oznamka, cez priklonenie sa vo voľbách k výsledkom zmanipulovaného prieskumu verejnej mienky, až dokonca po škody na majetku či životoch v dôsledku davovej psychózy.
A preto sa pýtam – naozaj chceme za každých okolností poslušné deti, neschopné učiniť vlastné rozhodnutia, majúce nižšiu silu ega, poslušne sa vždy prikláňajúce k odpovediam väčšiny, pretože inak budú považovaní za „outsiderov“alebo „kukučie vajce“?
Každá minca má dve strany
Aj táto. Samozrejme, rozumiem, že na konformite stojí celá naša spoločnosť a bez nej by sme tu mali hotovú anarchiu. Naše hierarchické usporiadanie spoločenského systému ju potrebuje rovnako ako prirodzený rešpekt k autoritám. Ale uvedomme si, že príliš konformní ľudia nikdy neprinesú zmenu, o ktorej nutnosti sa všade čoraz hlasnejšie diskutuje. Myslím, že toto je výzva pre každého z nás, nakoľko je ochotný pre svoje hodnoty a ciele, ktoré sa môžu diametrálne odlišovať od postoja „tej početnejšej skupiny“ podstúpiť riziko, že ho možno budú považovať za „neprispôsobivého rebela“, vymykajúceho sa „normálu“ (ozaj, veľmi relatívny pojem).
Ako raz ktosi povedal:
„Svet vyzerá tak, ako vyzerá, pretože ľudia s pomýlenými hodnotami ich drzo kričia do sveta, zatiaľ čo tí ostatní čušia.“