Ako deti ste určite často počúvali vetu: „Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie,“ a taktiež sa stavím, že ste sami zistili, že to nie je úplne pravda.
Malé deti sú nesmierne zvedavé, pýtajú sa na všetko – Kam chodí spať slniečko? Ako sa tvorí hmla? Koľko vody je v oceáne a koľko hviezd je na oblohe? Ako sa rodia deti? O čom spieva ten vtáčik? Prečo má hodina šesťdesiat minút? Akú farbu má voda? A množstvo ďalších fascinujúcich otázok.
Otázok je kopec, no odpovedí málo
Lenže na koľko z nich je skutočne odpovedané? Rodičia i učitelia si pomyslia, že to aj tak nepochopí, prípadne odpoveď sami nepoznajú. A bohužiaľ, táto detská zvedavosť vekom upadá, pretože nám „dospeláci“ na naše otázky len odvrknú, podráždime ich, dokonca nás za ne možno potrestajú a odpovede nikde. To spôsobí, že nás nakoniec prestanú zaujímať všetky tie fantastické veci okolo nás a nemáme viac potrebu ich spoznávať a riešiť, ako vlastne fungujú.
Výrok sedemročného dieťaťa: „Je ťažšie sa pýtať ako odpovedať.“
Aby som ilustrovala moc správne položenej otázky, použijem veľmi všedný a triviálny príklad: predstavte si situáciu, ako sa hráte „Hádaj, na čo myslím“. Jednoduchá hra, jednoduché pravidlá, vždy rovnaké odpovede – áno alebo nie. Lenže táto hra sa dá vyhrať len jediným spôsobom – klásť tie správne otázky.
Môžeme hádať, či je myslená vec pekná/škaredá, známa/neznáma, či ju má/nemá rád človek, ktorý na ňu myslí, alebo či sa, napríklad, používa pri zaváraní uhoriek. Toto nám vôbec nepomôže, pretože cieľom hry nie je zistiť subjektívny postoj toho človeka k danej veci a otázky musia byť postavené všeobecnejšie, aby sme pomaly redukovali chybné alternatívy.
V škole je to práve naopak – učiteľov nezaujíma náš osobný názor, iba naučené, všeobecne známe vedomosti.
Niekoľko faktov
Na základe štúdií sa zistilo, že deti v škole hovoria menej ako doma; keď už vedú rozhovor, majú menej priestoru na vyjadrenie; kladú menej otázok; nežiadajú toľko informácií; používajú jednoduchšie vety; menej plánujú, reflektujú, diskutujú či spomínajú na minulé udalosti. Sú menej zvedavé a miesto „s“ deťmi, sa hovorí „na“ deti.
Je jasné, že keď má učiteľ v triede 20-30 žiakov, nemôže sa venovať každému jednotlivo, čo sa so situáciou doma nedá porovnávať. Navyše v teoretickej rovine má svoje opodstatnenie, že učitelia sa pýtajú viac – majú deti motivovať, preverovať ich znalosti, podnietiť uvažovanie a vyprovokovať rozumovú aktivitu. Lenže v praxi je to skôr tak, že učitelia rozumovú činnosť žiakov svojimi otázkami tlmia – zisťujú všeobecné znalosti, na ktoré sú dopredu známe odpovede, nevedú deti k vytrvalosti v myslení a učení sa a nepodnecujú ich kreativitu.
Príklad z praxe: učiteľka sa v triede spýta žiačky, ktorá nakreslila obrázok tulipánu: „Ako sa volá tá kvetinka?“ Dostane odpoveď: „Myslím, že sa volá Lenka.“
Otázky možno rozdeliť do dvoch skupín:
- vedúce k premýšľaniu (vzbudzujú záujem a zvedavosť, zisťujú názory, pocity a skúsenosti),
- overujúce vybavovanie znalostí (zisťujú porozumenie, kontrolujú učenie).
Čo myslíte – ktorá skupina otázok prevažuje v školstve? A ktorá príde podstatnejšia vám? Aký pomer týchto otázok by bol v školstve najvýhodnejší pre čo najväčší možný rozvoj žiakov/študentov?
Otázky, ktoré môžu zmeniť svet
Dobre, toľko k nudnej teórii. Viac nemá zmysel to tu rozpitvávať, pretože pokiaľ učitelia nezmenia svoje otázky, vo sfére školy toho veľa nenarobíme. Takže čo môžeme skutočne urobiť?
Koľkí z vás by radi naučili niečo svojich pedagógov? Vymenili si role a boli tými, ktorí vzdelávajú, hoci možno nevedomky? Naučili ich niečo, čo pomôže nielen vám, ale aj im vo vykonávaní svojej práce, a tým pádom aj všetkým ostatným deťom, ktoré budú učiť? Chápete tú moc, akú máte v rukách? Teda v slovách, v otázkach! Dokážete ovplyvniť nasledujúce generácie, možno si dokonca vychováte svojich budúcich zamestnancov, partnerov alebo whatever.
Poďme sa spolu naučiť klásť tie správne otázky, aby už svet konečne vedel, AKO sa má pýtať! Vráťme sa do detských čias, prebuďme našu utlmenú zvedavosť a pozrime sa na svet očami dieťaťa, v ktorých je ešte stále taký fascinujúci, plný zázrakov, dobrodružstiev a… priam až mágie. Do sveta, kde má každá otázka prijateľnú odpoveď, všetko má svoje opodstatnenie a kde je všetko možné.
Týmto článkom som sa snažila poukázať na dôležitosť správnej otázky a povzbudiť vás do toho, aby ste sa správne pýtali aj vy. Aby ste sa pýtali všade, všetkých a na všetko, keď si myslíte, že vám dokáže na vašu otázku adekvátne odpovedať a najmä – pýtajte sa svojich učiteľov tým správnym spôsobom, aby ste ich to naučili.
A aký je teda ten správny spôsob? Odpoveď na túto otázku pohľadáme v ďalšom článku, ak ho nechceš zmeškať, pridaj sa na FB stránku tu: Ako sa učiť menej