Pýtam sa kdesi do prázdna. Súvisí táto otázka s tým, prečo naše školstvo vyzerá tak, ako vyzerá? Prečo sa u študentov vo vzdelávacom procese rozvíja v podstatnej miere len akademická inteligencia (väčšinou „platná“ len na akademickej pôde) a nepodporuje sa viac tá druhá, podľa môjho názoru oveľa podstatnejšia pre všetky oblasti života – praktická inteligencia?

Každý z nás tým prešiel – a podaktorí ešte len prechádzajú. Naše všeobecné schopnosti, medzi inými napr. aj pre matematiku, rozvíjame spočiatku postupne, po malých krôčikoch, neskôr, dovolím si tvrdiť, priam v míľových čižmách. To, že u niekoho sa nerozvinú nikdy, môžeme podľa mňa s oveľa vyššou pravdepodobnosťou pripisovať sile prostredia a vlastného úsilia než genetike. Ako som raz počula od istého uznávaného matematikára zo SAV, „každý má v sebe schopnosť počítať“. Ide len o to, ako, či a do akej miery sa počas štúdia táto schopnosť rozvinie. Podobne by sa to snáď dalo aplikovať aj na iné oblasti.

Končí inteligencia skutočne za bránami školy?

Ak je to predsa „schopnosť riešiť nové problémy a situácie“, ako môžeme považovať za inteligentného niekoho, kto sa proste len „nabiflí“ od strany 5 po stranu 23?

A vôbec, prečo sú študenti niekedy priam nútení jednoducho si tú látku len natrepať do hlavy? Buď jej nerozumejú, alebo jednoducho nemajú čas naučiť sa to do hĺbky. A keďže žijeme v spoločnosti, kde je potrebný skôr výsledok ako postup, obal než obsah, mnohým je nejaká praktická inteligencia ukradnutá. Prečo? Lebo ju nikto nehodnotí.

O tomto dlhodobom probléme by sme dalo ešte dlho rozprávať. Ale názor a pohľad na vec si musí už utvoriť každý sám. Ako ukážku uvediem príklad mojej sestry. Kristína má 14 a prednedávnom absolvovala skúšky z tanca. Prišla domov nadšená. Samé jednotky. Vraj to bolo náročné, ale zvládla to. Trénujú niekoľkokrát do týždňa. V sobotu strávi polovicu dňa len na tréningu. Lenže – baví ju to, v čom je navyše aj dobrá. Ale – a tu je ten malý- veľký problém – riaditeľka školy jej pohrozila, že ak sa jej nezlepší prospech (pripomínam – dôraz na akademickú inteligenciu) , musí skončiť s tancom. Ak sa jej nezlepší prospech, má zanechať to, v čom vyniká a na čo má talent? A prečo? Aby mala miesto troják dvojky? Osobne si nemyslím, že ak sa niekto vzdá rozvíjania talentu len pre známky, niečo z toho bude mať.

 

Záver

Aj napriek všetkým, ktorí sú presvedčení o potrebnosti akýchsi pomyselných všeobecných školských schopností (ktoré síce predpokladajú úspech v štúdiu,ale nie tam vonku), si myslím, že práve praktická inteligencia, schopnosť analyzovať a riešiť  nové problémy (veď práve to nás posúva dopredu) sú základom pre úspech nielen v profesnom, ale aj v súkromnom živote „tam vonku“. Viete, študenti sú schopní zdokonaľovať väčšinou len tie danosti, ktoré sú od nich vyžadované. Ak by od nich niekto vyžadoval zvýšenú mieru logického samostatného myslenia, som presvedčená, že by to dokázali hravo. Ale keďže niečo také je v súčasnosti (hlavne u nás) skôr výnimkou…PODSTATA nám uniká. Tak dokedy sa ešte bude vo vzdelávacom procese klásť neporovnateľne väčší dôraz na akademickú inteligenciu než na tú praktickú?